Strašidelný zámok - Zámok hrôzy

Cesta vlakom k starej mame sa hrozne vliekla. Okrem toho začalo za oknami liať ako z krhly, čo spôsobilo, že moja nálada klesla na bod mrazu. Keď som konečne vystúpila na nástupišti, čakala ma tam už starká. Zababušená do bundy som sa ukryla pod jej veľkým červeným dáždnikom a zamierili sme spolu do jej domu. Starký zomrel pred tromi rokmi, takže ma už doma nečakal jeho večný úsmev na perách a po fajke, bez ktorej neurobil ani krok, nebolo ani stopy.
Ráno som sa na moje prekvapenie zobudila do krásneho slnečného dna. Po raňajkách ma už čakali traja kamaráti, s ktorými sa tu poznám. Všetci sú to súrodenci, dvaja bratia a ich sestra. Je s nimi vždy sranda a som rada, že bývajú tak blízko babky, takže sa vídame každý deň, keď som u nej na prázdninách. Aj dnes sme išli spolu von a zamierili sme ako obyčajne do lesíka. Tam sa vždy rozvalíme na trávu a vychutnávame pohodu. Ani teraz nezabudli a priniesli veľké kusy čokoládového koláča. Asi okolo siedmej večer sme sa vybrali naspäť domov. Avšak, oni išli opačným smerom.
"Hej, počkajte. Kam idete?“ spýtala som sa ich prekvapene. Oni sa len na seba pozreli a uškrnuli. Ryan, jeden z nich, ma chytil za zápästie a ťahal dopredu.
"Niečo ti chceme ukázať, Carly. Ani sme netušili, že to tu je! Žijeme tu od narodenia, ale o tomto sme vôbec nevedeli," hovoril po ceste a všetci sme postupovali hlbšie do lesa. Okrem toho sa začalo stmievať, čo sa mi teda nepáčilo. A, hoci som si to nechcela priznať, zmocňoval sa ma strach. Zahĺbená do svojich myšlienok som si ani nevšimla, že všetci traja zastali. Pozerali jedným smerom. Sledovala som ich pohľady a uvidela ho. Pred nami stál obrovský, starý dom, ktorý vyzeral tesne pred rozpadnutím. Zámok? Hrad? Niečo podobné.
"Bože môj" ,povedala som.
"Je skvelý, však?" ozvala sa Evelyn a spokojne pozerala na tú obrovskú stavbu pred nami.
"Ideme," zavelil Nick, najstarší zo súrodencov.
"Č-čo? Počkajte! Vy tam chcete ísť? Veď ten dom je prastarý, len čo doň vstúpime ,celý sa nám zosype na hlavy. A okrem toho,“ zmĺkla som, „ vyzerá strašidelne."
"Veď o to ide, Carly,“ ozval sa Ryan a pozrel na mňa.
“ Našli sme ho už minule, ale čakali sme na teba, lebo sme vedeli, že takúto návštevu by si si nechcela nechať ujsť,“ uškrnul sa a už sa hnal k zámku. Chvíľu som tam stála a bojovala sama so sebou. Ale ako obyčajne, zvedavosť zvíťazila.
Vchod tvorili veľké dubové dvere. S ťažkosťami sme ich odsunuli. Za nimi nás privítala hustá tma a ....poriadny smrad.
"Panebože ,čo to tu páchne?" zvolal Nick a chrbtom ruky si zakryl nos.
"Kašlime na to, poďme preč," zašepkala som, lebo som sa akosi bála hovoriť nahlas.
"Len sa tu trocha poobzeráme a potom hneď vypadneme. Sľubujem," dodal Ryan, pretože si všimol môj a teraz už aj Evelynin prosebný pohľad. S Evelyn sme na seba len ustráchane pozreli. V tej tme sme rozoznali na konci miestnosti schody. Každý náš krok pri vystupovaní nahor bol sprevádzaný hlasným zavŕzganím. Pod Ryanom sa dokonca jeden rozlomil, ale našťastie sa nič nestalo. Hore nás privítala úzka chodba a nespočetne veľa dverí. Otvorili sme prvé a tam uprostred stál rozpadávajúci sa a poriadne zaprášený starý klavír. Typické, pomyslela som si. Vošli sme do druhých dverí naproti. V nej sa rozvaľovali potrhané a zošúverené kreslá a sedačky. Uprostred stál veľký stôl pokrytý pavučinami a prachom. Toľko prachu som ešte nevidela. Ryan si do jedného z kresiel hneď sadol, čo spôsobilo, že pod jeho tlakom sa všetok prach, ktorý bol ukrytý v kresle, dostal von a okolo neho sa vytvorila prachová hmla. Vyzeralo to smiešne a strašidelne zároveň. Všetci sme sa rozosmiali, keď zrazu...
"Čšššššššt!" zašepkal Nick. Ostali sme stáť ako skamenení, okrem Ryana, ktorý sedel ako prikovaný, a načúvali. Áno, aj ja som to počula. Zvuky. Prichádzali asi z ďalšej miestnosti. Ale čo to bolo? Keď som sa viac započúvala, rozoznala som to. Zvuky pripomínali cinkanie príborov o taniere, štrnganie pohárov,...Skrátka, niekto tam vedľa stoloval! Pozreli sme všetci na seba. Srdce mi začalo biť rýchlejšie. Keď v tom zrazu: BUM! Niečo tresklo, že sme až poskočili. Ryan sa bleskovo postavil a podišiel k nám.
"Čo to má, sakra, zn..." Nick ani nestihol dopovedať. Stalo sa niečo hrozné. Z kresla, ktoré sa nachádzalo hneď vedľa toho, v ktorom sedel pred chvíľou Ryan, sa vyvalil kúdol prachu. Vyzeralo to presne tak, akoby si niekto doň práve sadol. A to isté sa stalo aj s ďalšími kreslami a s veľkou sedačkou. Všetci sme na to čumeli a stáli tam hodnú chvíľu. V miestnosti sa z ničoho nič ochladilo. Ten chlad bol tak mrazivý, že nám z úst vychádzali malé obláčiky pary. Bolo to neznesiteľné. Už som tam nevydržala stáť ani sekundu.
"Padáme!!!" zvreskla som a všetci sme sa vrhli k dverám. Boli však zamknuté!
"Dopekla!" zvolal Nick a naraz sme sa do nich zapreli. Dvere sa nám podarilo vyraziť, avšak to, čo sme videli za nimi, mi ostane navždy v pamäti. Presne pri schodoch stálo asi päť postáv. Ľudia? Ani omylom. Boli to bledé až priesvitné postavy. Mali aj niečo oblečené, ale nedalo sa to na nich rozoznať. Najstrašnejšie boli ich oči. Svetielkovali bledozeleným svetlom a hľadeli priamo na nás. Krv mi stuhla v žilách a bola som presvedčená, že tlkot môjho srdca je počuť na kilometre ďaleko! Cítila som sa hrozne a nebola som v tom okamihu jediná. Evelyn začali tiecť po tvári slzy a ja som myslela, že na mieste umriem. Starý luster visiaci na zhrdzavenej reťazi nad našimi hlavami začal blikať bledým svetlom a všetky dvere na chodbe začali trieskať, akoby bol v dome silný prievan. Vtedy asi chalanov nejako osvietilo, chytili nás obe za ruky a vyrazili vpred, priamo do tých postáv! Bože , snáď nechcú......nie....cez ne prejsť? Áno, presne to mali v úmysle. Tesne pred nimi ešte zrýchlili. Pocítila som hroznú prázdnotu. Akoby celé moje telo niekto oblial ľadovou vodou, ktorej chlad sa na mne držal ako kliešť. Srdce sa mi na okamih zastavilo, nohy aj ruky som mala hrozne ťažké. Úplne omámená nič si nevšímajúc som bežala po schodoch, ktoré sa za nami pomaly rozpadávali. Keď sme sa všetci vrátili ku zmyslom, horúčkovito sme začali v tej tme hľadať dvere. Očami, už navyknutými na tmu, sme ich v okamihu našli. Vrhli sme sa k nim a pokúšali sa ich otvoriť. Niečo ma prinútilo otočiť hlavou dozadu. Boli tam. Tie prekliate postavy sa teraz vznášali nad rozpadnutým schodiskom a pozerali stále nemo na nás. Do očí mi vyhŕkli slzy.
"Rýchlo!" zrevala som, odsunuli sme ťažké dvere a doslova vypadli z toho strašidelného domu. Ležali sme nehybne tvárami na zemi. Pomaly som nadvihla hlavu a v domnienke, že už sme mimo dosahu tých všetkých hrôz, som dostala ďalší šok. Skláňala sa nad nami nejaká postava. Silné žlté svetlo rozbitého lampáša mi svietilo priamo do očí, ktoré ešte stále boli zvyknuté na tmu. Pri svetle lampáša sa na nás pozerala stará zvráskavená tvár neznámeho starca.
"Čo tu robíte?" spýtal sa chrapľavým hlasom. Pozviechali sme sa zo zeme. Slova sa ujal Nick, bol najstarší. Porozprával o tom, ako sme boli v lese, objavili tento zámok, vošli doň a uvideli tie všetky hrozné veci. Starec celý čas ticho počúval a po chvíli povedal: "Verím vám. Tento dom je už veľmi starý. Žili tu mnohí grófi a ctení ľudia. Ale teraz zostalo z neho už len toto. Nik tu už dnes nebýva. Mali ste odvahu, že ste tam vstúpili. Teraz ostal na starosť mne. Strážim ho pred bezočivými ľuďmi, ktorí ho len ničia, hádžu doň kamene a zapaľujú ho. To sa predsa nerobí." Starec nás ticho obišiel a stratil sa v lese. Pozreli sme na seba a ohromení sa vrátili domov. Toto bol pre nás všetkých silný zážitok.
Na druhý deň som sa babky spýtala na Strašidelný zámok.
"Áno, je to prastarý dom. Stojí už dve storočia. Neviem ako to vydržal. Nepovedala som ti o ňom, lebo som vedela, že vy štyria by ste tam okamžite išli. Je to nebezpečné," dodala a na stôl mi položila šálku s čajom.
"Šli sme sa tam včera pozrieť, ale..." Rozhodla som sa, že to starkej nepoviem. Schválne mi o zámku nepovedala, pretože sa o mňa bála. Tak som skutočnosť trochu pozmenila.
"...neboli sme vnútri. Zastavil nás totiž jeden starý pán. Povedal, že je správca toho domu a nechcel nás pustiť dnu. Takže sa nič nestalo," usmiala som sa. Starká však na mňa zvláštne pozrela. "Správca? Aký správca?"
"Starý dedko, mal vráskavú tvár, chrapľavý hlas a v ruke držal rozbitý lampáš." Prečo babka na mňa tak pozerá?
"To nie je možné, Carly. Ten správca, o ktorom hovoríš, zomrel pred piatimi rokmi. Strážil ten dom, to áno, ale raz doň vraj vstúpil a ráno ho našli ležať na schodoch. Mŕtveho. Dostal infarkt."
Vianočka s maslom mi vypadla z ruky. To nemôže byť pravda. Veď vyzeral ako človek ,ako živý, rozprával sa s nami. Všetci štyria sme ho videli na vlastné oči!
"Odvtedy," pokračovala babka, "ten dom nikto nestráži. Každý sa bojí."
Pozrela som von oknom. Starká nemala pravdu. Strašidelný zámok stále niekto stráži. Aj keď je to duch. A bude ho strážiť až do konca svojho...života? Skrátka, naveky.